OSLÁVENEC MARIÁN SKALKA V RUBRIKE KEĎ SA POVIE TATRAN PREŠOV

15. január 2026 | FC Tatran Prešov | JK82

MARIÁN, VŠETKO NAJLEPŠIE!

Komu treba predstavovať dnešného oslávenca? Rodák z Veľkého Šariša, ktorý sa stal, dovolíme si povedať, klubovou legendou. Kariéru odštartoval majstrovským titulom v sezóne 1985/1986, keď Tatran Prešov získal dorastenecký titul Československa. V seniorskom tíme debutoval v jari 1987. Následne odišiel do Tábora na základnú vojenskú službu. Nechýbalo veľa a po 2-ročnej vojenčine sa do Prešova takmer nevrátil. Pod taktovkou Štefana Nadzama vybojoval s Tatranom v sezóne 1989/1990 návrat do najvyššej súťaže a odvtedy sa stal neodmysliteľnou súčasťou zeleno-bielych. Stredopoliar, ktorý sa nezmazateľne zapísal do sŕdc prešovských fanúšikov aj ako kapitán zeleno-bielych v pamätnej sezóne 1994/1995, keď sme v Pohári víťazov pohárov nastúpili proti severoírskemu Bangoru, škótskemu Dundee United a španielskej Zaragoze. MARIÁN SKALKA.

Rozprávali sme sa v stredu, v predvečer jeho 58. narodenín. Manžel a otec dvoch dcér okrem iného spomenul, že pri príležitosti 40. výročia od zisku dorasteneckého titulu sa rozbehli prípravy na stretnutie zúčastnených aktérov a možno aj spomienkový zápas, ktorý by sa mal predbežne uskutočniť v máji. A na otázku, či ešte hrá futbal, odvetil, aj keď ho lámu k internacionálom, tak s pribúdajúcim vekom je už prvoradé zamestnanie (pracuje vo firme na Širpe ako skladník) – nechce už pokúšať šťastie a priviesť si zdravotné problémy.

PRVÝ ZÁPAS NA TATRAN

Pamätám si. Bolo to proti Slavii Praha v sezóne 1986/1987. Po tom, ako sme vyhrali československý titul s dorastom som najprv hrával v juniorke. V jarnej časti v marci 1987 vypadol vtedy niekto z nominácie, tak som bol narýchlo povolaný na zápas do Prahy. Nakoniec som tam aj nastúpil v závere stretnutia. Mal som vtedy 19 rokov.

Keďže som vyrastal v Tatrane a prešiel som všetkými kategóriami, tak som mal vždy cieľ dostať sa do Á-čka. Mal som to šťastie, že sa mi to aj splnilo a bol som na to hrdý.

TRÉNERI

Na začiatku stál tréner Ján Pinka, ktorý nás viedol v žiackych kategóriách v Školskom športovom stredisku na Kúpeľnej. Keď sa na to spätne pozerám, tak to bol nielen tréner a pedagóg, ale aj náš futbalový otec. Veľmi rád na neho spomínam.

V tom čase fungovala pionerska liga, v ktorej sa organizovali turnaje medzi školami. Pamätám si, že sa hrávalo na ihrisku na Kúpeľnej, ale napríklad aj v Šarišských Michaľanoch. Tréner Pinka chodieval na tieto zápasy a jedného dňa ma oslovil, aby som prišiel do Tatrana. Bol som jeden z mála, ktorý dochádzal z Veľkého Šariša. Ostatní chlapci chodili do školy na Kúpeľnú.

Neskôr v doraste to boli tréneri Peter Majer a Mikuláš Komanický. V Á-čku predovšetkým Štefan Nadzam a Igor Novák. S trénerom Jánošom som sa nerozišiel v dobrom.

Dorasteneckí majstri Československa 1985/1986 - Marián Skalka v dolnom rade druhý zľava

SPOMIENKA NA STARÝ ŠTADIÓN

Momentálne si na nič špeciálne nespomeniem, no keď už teraz beží tá zimná príprava, tak spomeňme škvarové ihrisko. Stálo na mieste, kde sa dnes nachádza nový štadión a hrávali sa tam všetky prípravné zápasy. Zimné prípravy boli dlhé a nikto na ne nespomína rád. Každý vedel, že cez zimu treba dobiť baterky, ale svalovky boli niekedy nenormálne. Vtedy sa to totiž často bralo tak, že čím viacej nabehaného, tým lepšie. To však nebol dobrý nápad. Musím povedať, že nemám rád okolie Torysy – tam som totiž absolvoval obrovské množstvo kilometrov.

ČLOVEK ZO ZÁKULISIA

Tých je viacero. Na Tatrane sme boli veľká rodina, všetci sme sa poznali, doslova rodinné zázemie – od správcu štadióna Pištu Múdreho, pána obuvníka Bašistu, ktorý mal na starom štadióne svoju šmikňu a dával nám dokopy kopačky, cez pani Justínku, ktorá nás čakala aj noci, keď sme došli zo zápasu a odovzdali jej dresy, ale aj správca ihriska Ďuri Imrich. Do tejto rodiny patrí aj masér Tomáš Čuchran, ktorý pôsobil v Tatrane dlhé roky a ku ktorému sme chodievali ešte aj v časoch, keď pracoval na dnes už nefunkčnom kúpalisku pri pošte. Bol to dobrý človek, vedel sa rozdať, veľmi pasoval do tímu.

NAJPAMÄTNEJŠÍ ZÁPAS V TATRANE

Spomenul by som možno finále Československého pohára so Spartou v júni 1992, ale patrili by sem určite aj mnohé zápasy federálnej ligy. Čo si budeme nahovárať, po rozdelení republiky to bola veľká zmena a slovenská liga stratila na kvalite. Nedalo sa to porovnať so zápasmi, keď sme došli na Spartu, Sláviu či Baník. To boli mužstvá nabité veľkými menami.

Vrcholom však bola Zaragoza. Ten dvojzápas na jeseň v 94-tom, to už bol level vyššie. V tom čase sme sa nemohli rovnať s takým mužstvom. Španieli nakoniec aj vyhral ten ročník PVP, keď porazili vo finále Arsenal.

Spomenul by som však, že veľmi dôležitá bola aj cesta k tomuto zápasu – duely s Bangorom v predkole a s Dundee v 1. kole. V prvom zápase v Škótsku sa mi podarilo streliť gól po nacvičenom signáli. Celkovo sa vtedy diali na naše prešovské pomery veľké veci. My sme nikdy v živote nezažili ligu a pomedzi to pohárové zápasy, na ktoré sme navyše cestovali lietadlom. Bolo to nasekané a program sa musel prispôsobiť tým zápasom. Neboli sme na také niečo zvyknutí a ono sa to trochu odrazilo aj na výsledkoch v lige.

FOTO: Viktor Zamborský

SPOLUHRÁČOV, KTORÝCH BY SI MARIÁN SKALKA VYBRAL DO ZOSTAVY NA HALOVÝ TURNAJ

Pri takýchto otázkach je to ťažké, no ale keď už, tak bral by som Ruda Mattu – s ním som trávil veľa času už od mládežníckych čias a bývali sme spolu na izbe na výjazdoch či sústredeniach. Ďalej by bol Lajči Štefan, Peťo Čmilanský a zo starších možno Marián Prusák, Jožko Talášek a Vlado Gombár.

A zobral by som aj Kennyho Chihuriho. Kenny bol v tých časoch rarita. Zo začiatku to mal ťažké, trvalo mu, kým sa rozkukal. My sme ho, samozrejme, najprv naučili, ako to býva všetky „vybrané slová“. On ako rodák zo Zimbabwe hovoril po anglicky, no my sme angličtinu veľmi nevedeli. Tlmočil mu nakoniec Rišo Höger. Neskôr sa popri nás naučil obstojne komunikovať po slovensky. Bola to síce lámaná slovenčina, ale fungoval už všade a vedel sa dorozumieť. Kenny bol pohoďák, dobrý chlap. A pamätám si, že do Prešova prišiel už aj s manželkou Tracy a s malým synom, taký malý štamperlík to vtedy bol.

PIKOŠKA, O KTOREJ MÁLOKTO VIE

Keď som bol na vojne v Tábore v Čechách, prišli sa na mňa párkrát pozrieť ľudia zo Slávie. V tom čase tam so mnou hrával Ľubo Faktor, ktorý po vojenčine prestúpil práve do Slávie. Ako to bývalo za čias komunizmu zvykom, doniesli mi aj kopačky a chceli, aby som podpísal prestupové lístky. Bez súhlasu materského klubu to však vtedy nešlo. Raz som došiel domov na opušťák a v Tatrane sa už dozvedeli, že ma kontaktovala Slávia. Nabehlo teda ku mne domov (býval som vtedy u rodičov) komando funkcionárov a v obývačke mi rázne dohovárali: „Keď toto podpíšeš, nikdy si už nezahráš futbal!“ Zrejme to bolo preto, že ma ako mladého perspektívneho hráča nechceli pustiť, keďže bola ambícia vrátiť sa späť do ligy.

Bol tam vtedy aj Kopa, teda Miki Komanický. Žmurkol na mňa, aby som nešiel do prieku s komunistom. Povedal, že bude dobre a že mám ostať v Tatrane. Ostal som. Ako sa to mohlo ďalej vyvíjať, neviem, lebo súhlas mi nedali. Došiel som z vojny a hrali sme o postup do ligy. Do rúk to chytil Nadzam a podarilo sa v sezóne 1989/1990.

Bol som mladý. O peniaze nešlo. Asi je to tak, ako to malo byť. Neľutujem nič. Aj som si niekedy hovoril: Ako by som ja chlapec zo Šariša zvládol Prahu? Navyše Slávia nebola to, čo dnes. Zažil som proti nim viacero zápasov a bola to niekedy divočina. Rozprávať by o tom vedel Pišta Tóth.