POZNÁTE LADISLAVA PAVLOVIČA?

(Archívny rozhovor z apríla 2023)
Výnimočný rozhovor s pani Annou Pavlovičovou, ktorá 4. januára oslávila svoje 90. narodeniny. Privítala nás plná elánu a srdečnosti. Priam ohromení sme načúvali jej slovám, ktorými vrúcne a láskavo vyrozprávala svoj príbeh i príbeh svojho manžela Ladislava Pavloviča, hrdého Prešovčana, legendárnej prešovskej sedmičky, kapitána Tatrana, československého reprezentanta a člena Klubu ligových kanonierov.  Jej fascinujúce príbehy sú tiež nevšedným príbehom dejín Prešova 20. storočia, ktoré sú plné krkolomných zvratov a nevídaných a mnohým mladým neznámych udalostí. Jej slová v závere nášho stretnutia: „Mám ešte toľko, čo by som vám porozprávala!“ sú jej výzvou pre nás všetkých poznávať dejiny mesta, ktoré je v nás.

Ako ste sa zoznámili so svojím manželom?
Nebudete mi veriť, ale zoznámili sme sa na ihrisku. Bolo to po vojne, v roku 1948. Spomínam si, že som vtedy nacvičovala program za svoju školu na Deň matiek. Mala som oblečenú bielu blúzku, skladanú sukňu a mašľu v hlave. Podobne sa neskôr pripravovalo na spartakiády, ale to si vy už zrejme nepamätáte, lebo ste ešte mladí. Po nácviku som pozdravila môjho staršieho brata Ďoďka, ktorý tam bol aj so svojím kamarátom a ten – môj budúci manžel – bol veľmi zvedavý, odkiaľ ma on pozná. 

Čo ste si na svojom budúcom manželovi všímali a čím si vás získal?
Viete, začal sa veľmi kamarátiť s mojím bratom. Navštevovali sa, no mne to vtedy ešte nič nehovorilo. Môj brat mi však stále hovoril, že ten jeho kamarát sa volá Laco Pavlovič a že je futbalista. Aj keď bol môj brat od neho mladší, predsa sa poznali z futbalového ihriska. Brat bol brankár a chytal za tím železničiarov. (Môj ocko bol totiž železničiar.) Po tréningoch mi sem-tam priniesol aj pozdrav. Postupne, keď sme boli starší, začali sme chodievať na prešovské korzo. A samozrejme, keďže všetci vedia, že bol výborný hokejista, tak sme sa neskôr často stretávali aj na veľkom klzisku, kde sme sa chodili korčuľovať. (To sa nachádzalo pri hasičoch a pri dnešnej hotelovej akadémii.) 

Ako ste okrem korzovania na Hlavnej ulici a korčuľovania trávievali svoj čas?
Možností až tak veľa nebolo. Radi sme však chodievali do kina. Keď nemal tréning alebo sa mohol uvoľniť a nemusel ísť hneď pomáhať rodičom, zvykli sme chodievať na prechádzky.  

Vy ste boli obaja rodení Prešovčania?
Áno, narodili sme sa v Prešove.

Bývali ste blízko seba?
Moja rodina bývala v čase pred svadbou v dlhej železničiarskej bytovke na ulici pod Čiernym mostom blízko železničnej stanice. Lacko býval na opačnom konci mesta na konci Hlavnej ulice smerom na Sabinov. Jeho rodičia Eduard Pavlovič (1888 – 1960) a  Júlia, rodená Vojteková  (1884 – 1967), tam  mali krčmu. Tam sa okolo roku 1941 aj presťahovali a bývali tam. 

Starodávne čiernobiele fotky dokumentujú, ako Sabinovská ulica vyzerala kedysi – žiaden hotel Šariš, žiadna SPŠ strojnícka, žiadne bytovky smerom k štadiónu. Kde sa nachádzala spomínaná krčma?
Bolo to približne na mieste dnešnej pošty na Sabinovskej ulici. Kedysi tam neboli bytovky, ale nizučké, jednopodlažné domčeky. Bolo to veľmi blízko futbalového ihriska a fanúšikovia to mali teda blízko. Po skončení zápasu sa tam zbiehali vo veľkom dať si pivko či posedieť. V Krčme u Pavloviča často pomáhali svojim rodičom aj môj Lacko s bratom Rudkom. Keď prišli z tréningu, posielali často rodičov oddýchnuť si. Tí mali 12 detí (najstarší bol Eduard, potom Lujza, Zlatica, Rozália, František, Valéria, Gabriela, Ervín, Tibor, Eva, Ladislav a najmladší Rudolf), takže bývali vyťažení prácou i výchovou. Niekedy tam bolo otvorené aj do polnoci. Spievalo sa a mávali aj cigánsku kapelu. Dalo sa tam i zajesť si a starí Prešovčania tam radi chodievali. 

Kde sa Pavlovičovci presťahovali po odchode zo Sabinovskej ulice?
V roku 1951 sa presťahovali na dnešnú Grešovu ulicu. Bratia Eduard a Ervín si tam kúpili dom a my sme tam už bývali ako manželia. Patril, ak sa dobre pamätám, advokátovi židovského pôvodu, ktorý bol medzi prvými, čo ušli zo Slovenska, keď zistil, čo Hitler robí so Židmi. Ten dom však bol koncom 60-tych rokov tiež zbúraný, lebo sa tam začala stavať nová budova Divadla Jonáša Záborského. Celý proces výstavby bol komplikovaný, lebo okrem domov sa búral napríklad aj gréckokatolícky seminár a spomínam si, že to nebolo jednoduché, keďže to bola historická budova. Potom sa tam postavilo divadlo i hotel Dukla.
 
Mladý Ladislav Pavlovič mal v čase konca 2. svetovej vojny 19 rokov. Ako si on spomínal na vojnové časy? Čo viete z jeho rozprávania o tom, ako prežil obdobie vojny?
Z jeho rozprávania i z rozprávania jeho rodičov viem, že z tých 12 detí, ktoré mali, musel narukovať jeho o 11 rokov  starší  brat František, keď mal asi 27 rokov. Bol ženatý a mali už v tom čase dievčatko Irenku. (Jeho manželka Žofia ešte donedávna žila. Ani som o tom nevedela, no ich dcéra ma vyhľadala. Zomrela v roku 2018.) V apríli 1945 – krátko po vyhlásení konca vojny – padol. Vtedy 19-ročný Lacko išiel s bratom Ervínom po jeho telo, lebo už bol pochovaný niekde pri Strečne v bojoch proti Nemcom. Neviem, ako sa dozvedeli, kde je pochovaný, ale dostali avízo, aby prišli s truhlou. Hľadali ho, aj ho našli a pochovali ho na cintoríne v Prešove.  
Kto zažije vojnu, ostane v ňom nezmazateľná stopa. Ľudia reagujú rôzne na to, čo počas nej prežili.

Bolo to strašné. Viete, jeho rodičia, súrodenci to znášali veľmi ťažko. Mnohočlenné rodiny držali deti pri sebe, pomáhali si jeden druhému. Bola to katastrofa, až sa žiť nechcelo. Babka – moja svokra – vždy spomínala na chvíľu, ako jej priviezli mŕtveho syna a zastavili sa pred ich domom na Sabinovskej. Vyšla vtedy na schody, tak si len môžete pomyslieť, čo prežívala a aký plač to bol. Dlho-dlho sa na tú tragédiu nezabudlo a chodievalo sa na Františkov hrob na cintorín.

Veselšou témou sú určite spomienky vášho manžela o tom, ako bol v detstve fascinovaný cirkusom. Ten si svoje šapitó rozkladal na Huštaku (v okolí dnešného Námestia mieru).
Priznám sa, že neviem, kde stál cirkus, o ktorom hovoril,   ale   je   pravda,   že  veľmi  často  do  mesta prichádzali všelijaké cirkusy. Lacko, ale i chlapci z ulice sa chceli dostať do cirkusu. Veľmi to obdivoval a mal ho veľmi rád. Chodil na každé predstavenie aj neskôr, keď už bol ženatý a veľmi rád brával aj svoje deti. (Ja som nechodila, lebo som sa strašne bála, že tí povrazolezci spadnú a niečo sa im stane!) Mal vtedy možno 15 rokov. K tomu vám musím povedať niečo bližšie. Do cirkusu chceli ísť, ale korunky nemali. Ako sa tam dostať? Ako bol postavený stan, tak keď už bolo plno a predstavenie začalo, tak vliezli šups popod neho dnu. Vždy spomínal na jednu príhodu. Cez prestávku bolo vyhlásené, že vyzývajú niekoho z publika, kto by si chcel zmerať sily s chlapcom  - bol približne v Lackovom veku -, ktorý vedel veľmi dobre boxovať. Samozrejme, prihlásil sa Lacko. Ako to skončilo neviem, ale môj manžel hovoril, že on vyhral, ale musel ísť z cirkusu preč, lebo toho chlapca poriadne zbil.   

Cirkus to bol, nazvime to, detský sen. Aké sny mal Ladislav Pavlovič, keď bol starší, keď ste už boli spolu?
Mal jediné prianie – hrať dobrý futbal. Neplatilo to len u neho, ale aj celá rodina nemala inú starosť ako futbal. V našom dome nebola inakšia téma ako futbal, futbal, futbal. Keď sa vyhralo, tak sa radovalo, keď sa prehralo, tak sa plakalo. A do stredy – keď bol v nedeľu prehratý zápas – bol veľký smútok. No od stredy sa už pripravovalo na nový zápas.   

Aké sny ste mali vy?
Mali sme sa veľmi radi, mali sme deti, mali sme futbal. Bola som v živote šťastná.

Aký bol Ladislav Pavlovič študent?
Na jeho základnú školu sa vôbec nepamätám, to sme sa ešte nepoznali. Keď chodil do školy na gréckokatolícky učiteľský ústav, tak sme sa aj vídavali – ja som utekala hore mestom po Hlavnej ulici okolo gréckokatolíckeho kostola do mojej školy a on opačným smerom na promenádu za dnešným hotelom Dukla, kde mal školu on. Viem, že ho tam mali veľmi radi. A keď aj dačo nevedel, tak mu zvykli dať dobrú známku, lebo to boli veľkí futbaloví fanúšikovia. Po maturite už v štúdiu ďalej nepokračoval, to už bol len futbal, futbal, futbal. Na chvíľu nastúpil aj učiť, ale viete, z učiteľského povolania sa už nemohol len tak vypýtať, že musí ísť na tréning. Neskôr sa zamestnal v úrade – pracoval v Pozemných stavbách ako úradník.

Kde ste mali svadbu a kedy ste sa zosobášili? Ako futbalista a športovec telom i dušou nezabudol sa a neprišiel ženích na svadbu vo futbalovom drese?
Joj, aké sme my mali oblečenie! Bolo to len pár rokov od skončenia vojny a obchody ešte neboli. Vyparádili sme sa. Moja mamka zohnala šaty. Šila mi ich teta Magda. Aj ženích si dal ušiť krásny oblek. Teraz by sme mali 72. výročie svadby – brali sme sa 27. marca 1951. A čo sa svadobnej hostiny týka, mali sme veľkú svadbu, veď len Pavlovičova rodina mala 100 ľudí a k tomu kamaráti, výbor, tréner. Vydávala som sa, keď som mala 18 rokov a môj manžel bol o sedem rokov starší. 

Vychovali sme spoločne tri krásne deti. Stali sa z nich rozhľadení ľudia. Podarilo sa im vyštudovať vysoké školy – syn Ladislav vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, syn Ľubomír vyštudoval v Prešove na UPJŠ telovýchovu a aj dcéra Anna študovala v Prešove a stala sa doktorkou psychológie. 

Ako si spomínate na váš pobyt v Bratislave?
Na vojenčinu išiel až ako 25-ročný, lebo hrával dobrý futbal, tak mu vždy verní prešovskí fanúšikovia na vojenských správach vybavili odklad. Potom sa to už však nedalo a musel odísť do Bratislavy, kde hrával za Červenú hviezdu. Presťahovali sme sa vtedy už aj s naším 9-mesačným Lackom a pobudli sme tam 27 mesiacov. Mali sme síce len garsónku blízko Manderláku na Dunajskej ulici, kde som v chodbičke varievala na dvojplatničke. Bolo to však dobré – blízko boli obchody, cez ulicu sme mali Dunaj. Keďže Červená hviezda mala ihrisko v Petržalke za Dunajom, chodievala som s malým Lackom v kočiari kompou, ktorá premávala cez Dunaj. Manžel tam trénoval, ja som sa pomaličky dopravila za ním a domov sme už išli spolu. 

Keď môj manžel končil vojenčinu v Bratislave, prišli za nami na byt ľudia zo Slovana. Ponúkali mu prestupové peniaze. Nepamätám  si,  koľko  to  bolo, len viem, že to boli poriadne peniažky. Jedným slovom, Slovan sme sklamali a odišli sme domov do Prešova. Starý dedko Eduard Pavlovič, teda otec môjho manžela, ktorý bol veľkým fanúšikom Tatrana,  mu  raz zatelefonoval: „Môj synu, keď ostaneš v Bratislave, tak mňa už len  mŕtveho nájdeš.“ Manžel mal toto stále na pamäti a vedel, že musí ísť domov, lebo otec si to praje. 

Návrat do Prešova bol však dramatický. Červená hviezda sa mu vyhrážala, že keď sa natrvalo nepresťahujeme do Bratislavy – aj vlastný byt nám ponúkali –, že pôjde slúžiť na hranice a nebude môcť hrať ďalej futbal. Bude musieť nosiť uniformu, lebo aj keď futbalisti boli na vojenskej službe, uniformy nenosili. Zľakol sa vtedy, že skutočne pôjde na hranicu. Prišli sme do Prešova, kde nás čakal byt, ktorý sme mali zamknutí. Mal na pošte švagra, ktorý zohnal auto, ale aj  fanúšikov. Pomohol, samozrejme, aj Tatran. Prišli teda pre nás asi štyria-piati fanúšikovia a my sme v noci raz-dva všetko ponakladali – nábytok, obývačku, spálňu. Všetko, všetko. Utiekli sme teda a od roku 1956 bez prestávky, až kým nemal 40 rokov, hrával len za Tatran. Prešovu bol stále verný. 

S veľkým dojatím spomínal na rozlúčkový zápas, ktorý sa  odohral  11. mája 1966   proti   Honvédu   Budapešť. Tím zložený z bývalých reprezentantov Československa vyhral vtedy 3:1 a sám oslávenec strelil dva góly. V hľadisku sa tiesnilo viac ako 20 tisíc fanúšikov a prišlo by ich určite aj viac, ak by to bolo možné. Všetko to bola jeho veľká láska k futbalu, ale aj láska celej Pavlovičovej rodiny. 

Viete, ako sa váš manžel dostal k futbalu?
Na ulici. Vtedy mali rodiny veľa detí a ako malí hrávali futbal s handrovkou, teda loptou vyrobenou z handier. (Keď boli chlapci starší, jeden druhému chodievali za krstných – toľko mali kmotrov že až!) Keď ešte nemali krčmu na Sabinovskej, bývali v prenajatom dome na rohu Veselej a Bardejovskej ulice (stál približne na mieste, kde sa dnes nachádza Spojená škola Pavla Sabadoša internátna). Viem, že tam ich na ulici objavil Naháč báči, ktorý chodieval po meste pomedzi deti a hľadal tam nádejných futbalistov. A podarilo sa mu nájsť veľké talenty – práve on na ihrisko priviedol maličkých benjamíncov Lacka i Rudka! 

Ženy často hovoria, že nechápu, ako sa tí futbalisti môže 90 minút naháňať za loptou. Je to aj váš prípad?
Absolútne nie. Futbal som mala veľmi rada. Chodila som na každý zápas. Samozrejme, zo začiatku mi vysvetľoval, ako to všetko funguje. Musím priznať, že keď som sa vydala za futbalistu, stala sa ešte jedna zaujímavá vec – môj otec Ľudovít sa zmenil a stal sa veľkým futbalovým fanúšikom. Začal chodiť na futbal. Vedel už, že ja sa kamarátim s Pavlovičom, no nič mi nepovedal. Každú nedeľu chodieval sám na omšu k františkánom (mamka varila obed) a potom zašiel na kávičku do jednej peknej kaviarne na konci korza. Zrejme tam sa spoznal s ujom Ervínkom, starším bratom môjho manžela. Dali sa určite do reči o futbale a skamarátili sa. Vtedy to využil môj budúci manžel – chcel totiž požiadať mojich rodičov o moju ruku. Keď mi môj Laco povedal, že chcú prísť k nám domov a požiadať ma o ruku, tak som si pomyslela: „Panebože, čo na to povie môj otec, že sa chcem vydávať, veď som mala ešte len sedemnásť a troška?!“ Laco prišiel s bratom Ervínom, ktorý zachránil celú situáciu a môj otec nepovedal ani slovo. Vôbec som ho nespoznala. Súhlasil a bol celý šťastný. A v tom momente jeho prísnosť a všetko opadla. Aj takéto veselé spomienky mám. 

Čo ste na futbale nemali radi?
Keď rozhodca nebol spravodlivý. Vtedy sme ho my ženy futbalistov čakali a tak sme im nakladali, že sa im ani vonku nechcelo ísť! Museli všetci počkať. Môj muž bol čestný človek, ťažko to znášal. Vtedy sa často hralo zadarmo. Až neskôr dostávali „nízkokalorických“ 400 korún a prémie za vyhratý zápas prišli až postupne. Keď dostali stovku, tak skákali od radosti do vzduchu.

Mával ako hráč nejaké predzápasové rituály, niečo, čo muselo byť vždy u vás doma pred zápasom? Chcel ticho alebo potreboval sa nejako odreagovať?
Ticho bolo na prvom mieste. Mal svoju izbu, kde sa pripravoval na zápas. Nikto ho nesmel rušiť. Moje deti samy od seba boli ticho. Šepkali si. Aj jeho otec, keď hrali doma, musel do vedierka naliať čistú vodu a trikrát ho obísť. A až potom mohol ísť na štadión. Keď sa chystal do cudziny na zájazd na dlhší čas, tak mu otec urobil balíček, ktorý nesmel celý čas otvoriť, až keď príde domov. Môj muž si ich odkladal, lebo veril, že mu prinášajú šťastie. Aj sa otca sám pýtal pred odchodom, či už má pre neho pripravený. Pár takých som neskôr doma našla, napríklad v starej peňaženke. A čo v nich bolo? Chlieb a soľ. 

Váš manžel precestoval svet. Na čo si spomínal najradšej?
Určite na zájazd do Južnej Ameriky. Cestoval tam v roku 1956 s národným mužstvom. Počas komunizmu nebolo bežné ísť za hranice, preto mali pred odchodom v Klanoviciach pri Prahe prípravu – futbalovú i politickú. Keď odchádzali do Ameriky, tak dostali ponaučenie – že majú prísne zakázané po vystúpení z lietadla sa k niekomu ozvať. Aj v lietadle sedeli na zadných sedadlách tajní agenti, ktorí mali za úlohu všetko sledovať. Krátko po pristátí, vyšli von a už ktosi kričí: „Laci, Laci!“  A bol to jeden obchodník z Prešova, čo mal na Hlavnej ulici obchod. A čo mal Laci spraviť? Tváriť sa, že ho nepozná? Podišiel k nemu a srdečne sa vystískali. Nedodržal nariadenie, no našťastie z toho nemal problémy.  

Tu by som rada spomenula, že môj manžel si veľmi cenil gól v zápase s Francúzskom v roku 1960. Získali sme bronzové medaily v Pohári národov! 

Aké ste mali vy ako žena známeho futbalistu skúsenosti s fanúšikmi? Bol slávny už za svojho života? Vnímali ľudia jeho výnimočnosť?
Keď sme šli peši po meste, tak to sme sa nevedeli dostať domov. Každý ho zastavoval: „Pán Pavlovič, vyhrali ste, dobre ste hrali.“ Podávali mu ruky. Zastavovali sa a on nikoho neodmietol, porozprával sa s nimi. Dobrák človek to bol. 

Navyše rád tancoval aj spieval. Na svadbe vedel všetkých vytancovať. Aj tie tety, ktoré už bárs nechceli tancovať, no on sa im poklonil sa, ruku im pobozkal a už išli tancovať. Jednoducho, kto sedel, musel vstať a ísť tancovať. Bol to veselý človek. A bol to veľký dobrák. Vo všetkom. Každému pomáhal niečo vybaviť, či bolo treba pomôcť s bytom alebo ísť za lekármi do nemocnice. Mal ľudí veľmi rád. Každého veľmi miloval.

Určite ste boli jeho šéfkuchárka. Čo si u vás objednával najčastejšie?
Kuraciu  polievku  a  na stole  musela  byť  kuracina. Sliepočky sme aj chovali na záhrade a mali sme aj svinku. Môj manžel však bol vždy zaneprázdnený tréningami a inými povinnosťami, takže raz jej dal najesť a raz nie. Museli sme ju predať, lebo bola rovnaká, nerástla.

Váš manžel bol nielen vychýrený futbalista, ale i hokejista. Šport bol jeho životom. Chodievali ste na dovolenky?
U nás existoval len futbal a ihrisko, nevedela som vtedy, čo je to dovolenka. Sama som aj bola 9 rokov na materskej. Po jej skončení som sa zamestnala ako tovaroznalkyňa a pracovala až do penzie v štátnom podniku 40 rokov. 

Je však pravda, že keď sme si kúpili auto, tak sme niekoľkokrát boli na výlet v Maďarsku. Neskôr, keď už bol v penzii, boli sme v Juhoslávii – dostal to ako darček na päťdesiatku v zamestnaní. 

Ladislav Pavlovič chodieval často do divadla?
Chodievali sme na každú divadelnú premiéru. Celé divadlo bolo jeho fanúšikmi. Aj mu darovali pamätný album – slovenské i rusínske divadlo. Mali sme napríklad radi operetu Modrá ruža od Gejzu Dusíka.

Čítal knihy?
Len športové a z novín sa čítala len posledná strana. 

Fanúšikovia ho poznajú pod prezývkou cár. Aj vy ste ho takto volali?
Nikdy som ho takto nevolala. Oslovovala som ho Laci a keď bol dobrý, tak Lacku. On mňa celý život volal Bibču. A keď sme boli starí, tak sme sa už aj dakedy pohádali.

Poznáte históriu vzniku tejto jeho prezývky? Páčila sa mu?
Jedna novinárka sa ma to pýtala na nedávnom uvedení do Siene slávy Prešovského samosprávneho kraja. Nevedela som jej vôbec odpovedať. Možno preto, že chodil do gréckokatolíckej školy a považovali za Rusnáka, i keď tam sa rozprávali po slovensky.  Niekoho tak zvykli volať, keď bol niekto výnimočne dobrý. Laco taký bol – bol strelec, bol kapitán, bol jednička. Preto ho volali ruský cár. Pamätám si, že boli aj také situácie v zápase, že naňho spoluhráči – aj jeho brat Rudko – niekedy kričali: „Rusky, prihraj, Rusky, tu som!“ 

Zdá sa mi, že o Ladislavovi Pavlovičovi sa nevie až tak veľa, ako by sme si všetci mysleli. Mýlim sa?
Viete, to už je stará generácia a tí mladí by skade mali vedieť, že bol nejaký Pavlovič? Dnešných tridsiatnikov či štyridsiatnikov to už tiež veľmi nezaujíma a kde to tých ešte mladších?

Ak by ste mali povedať jednu vec, ktorú by si ľudia mali o Ladislavovi Pavlovičovi pamätať – čo by to bolo?
Mám už 90 rokov a veľa mojich spolupracovníkov, kamarátok, spolužiačok už nie je medzi nami. Za seba môžem povedať len toľko, že tu u nás doma je môj manžel so mnou na každých desiatich centimetroch. Mám tu jeho fotografie a dennodenne sa s ním rozprávam. Nemôžem zabudnúť na ten život, čo sme spolu mali.

Ako ste vnímali pozvanie na slávnostné uvedenie svojho manžela do Siene slávy PSK in memoriam, ktoré sa uskutočnilo v marci 2023 v PKO? Čo to pre vás znamenalo?
Poviem vám úprimne, že som si myslela, že niečo povie moja dcéra Anička, ktorá je veľmi výrečná, no prišiel na ňu žiaľ, keď uvidela všetky tie fotografie. Zachránila som situáciu. Mala som pripravenú len jednu vetu: „Zo srdca ďakujem všetkým, ktorí to usporiadali, že vzdali úctu môjmu nebohému manželovi.“, no keď mi redaktor dával otázky, moja pamäť začala pracovať a vedela som odpovedať na všetky položené otázky. Veď to bola moja povinnosť niečo povedať.

Veľké ĎAKUJEME za vzácny rozhovor, pani Anna!