13. VÝROČIE ÚMRTIA LADISLAVA PAVLOVIČA
28. január 2026 | FC Tatran Prešov | JK82
Pri príležitosti dnešného 13. výročia úmrtia zeleno-bielej ikony Ladislava Pavloviča (8. apríl 1926 – 28. január 2013) si zaspomíname na jeden z najväčších úspechov jeho bohatej futbalovej kariéry – na 3. miesto z Majstrovstiev Európy 1960. Legendárny útočník Tatrana Prešov mal vtedy už 34 rokov a bol najstarším hráčom „francúzskej“ výpravy trénera Rudolfa Vytlačila.
V rokoch 1952 až 1960 odohral Ladislav Pavlovič v drese národného tímu 14 zápasov
Tento premiérový kontinentálny šampionát v Európe, ktorého iniciátorom bol Henri Delaunay (generálny sekretár Francúzskej futbalovej asociácie), mal ešte oficiálny názov Pohár národov. V kvalifikácii, ktorej sa z rôznych dôvodov zúčastnilo iba 17 z 33 členských krajín UEFA, vyradilo Československo postupne v predkole Írsko (0:2 vonku, 4:0 doma), v 1. kole Dánsko (2:2 vonku, 5:1 doma) a v štvrťfinále Rumunsko (2:0 vonku, 3:0 doma).
Záverečný turnaj sa konal 6. až 10. júla 1960 vo Francúzsku a okrem československej reprezentácie si vybojovali miestenku aj domáci, Sovietsky zväz a Juhoslávia. V semifinále v Marseille v stredu 6. júla 1960 prehrali naši so ZSSR 0:3. Čakal ich teda súboj „len“ o 3. miesto proti domácej trikolóre, ktorá napriek vedeniu 4:2 podľahla Juhoslovanom senzačne 4:5.
Sobotný súboj o bronz sledovalo 9. júla 1960 opäť v Marseille len necelých 10 000 divákov, ktorí „nerozdýchali“ semifinálovú porážku. Po presných zásahoch futbalovo-hokejového obojživelníka Vlastimila Bubníka a nášho Ladislava Pavloviča sme získali aj nezískali historický bronz – medaily sa za 3. miesto neudeľovali. Zaujímavosťou je, že kameraman zápasu nestihol zachytiť ani jeden z gólov našich do siete brankára Taillandiera... Za pozornosť stojí aj skutočnosť, že posledným žijúcim pamätníkom je Milan Dolinský.
Ladislav Pavlovič piaty sprava
- ZÁPAS O 3. MIESTO
- 9. júl 1960 Stade Velodrome, Marseille
FRANCÚZSKO – ČESKOSLOVENSKO 0:2 (0:0)
- Góly: 58. Vlastimil Bubník, 87. Ladislav Pavlovič
Francúzsko: Taillandier – Rodzik, Jonquet, Chorda, Marcel, Siatka, Heutte, Douis, Wisnieski, Stievenard, Vincent
Československo: Viliam Schrojf – František Šafránek, Ján Popluhár, Ladislav Novák, Titus Buberník, Josef Masopust, Ladislav Pavlovič, Josef Vojta, Pavol Molnár, Vlastimil Bubník, Milan Dolinský
ČLENOVIA BRONZOVEJ VÝPRAVY:
Viliam Schrojf (1931 – 2007), Justín Javorek (1936 – 2021) – František Šafránek (1931 – 1987), Ján Popluhár (1935 – 2011), Ladislav Novák (1931 – 2011), Jiří Tichý (1933 – 2016), Svatopluk Pluskal (1930 – 2005), Titus Buberník (1933 – 2022), Josef Masopust (1931 – 2015), Andrej Kvašňák (1936 – 2007), Josef Vojta (1935 – 2023), Anton Moravčík (1931 – 1996), Vlastimil Bubník (1931 – 2015), Milan Dolinský (*1935), Ladislav Pavlovič (1926 – 2013), Pavol Molnár (1936 – 2021), Josef Vacenovský (1937 – 2023). Tréner: Rudolf Vytlačil (1912 – 1977)
PRVÉ FINÁLE A HNEĎ S PREDĹŽENÍM
Úryvok z knihy Ladislava Grünera ME vo futbale 1960 – 1984 (Šport a Smena, 1985)
Pravidlá hry boli jasné: 9. júna hrá v Marseille o 3. miesto domáce Francúzsko s Československom a o deň neskôr v Paríži o titul Juhoslávia so ZSSR. Prví sa teda museli chystať naši s Francúzmi. Tréneri oboch mužstiev sa po semifinálových zdrvujúcich prehrách stali predovšetkým ofúkavačmi rán s úlohou postaviť svoje jedenástky znova na nohy.
Napokon každý z nich zvolil inú cestu. Batteaux vymenil brankára Lamiu za debutanta Jeana Taillandiera z parížskeho Racingu, v obrane dostal príležitosť namiesto 21-ročného Roberta Herbina ďalší Robert, no už 35-ročný Jonquet z Remeša a namiesto Wendlinga 22-ročný André Chorda z Nice, v zálohe nahradil Ferriera Jonquetov klubový spoluhráč Robert Siatka a do útoku poslal tréner namiesto Mullera Yvona Douisa z Lille, ktorý sa v úlohe organizátora hry osvedčil už na majstrovstvách sveta.
Vytlačil sa rozhodol iba pre dve zmeny v útoku (Moravčíka s Kvašňákom nahradil Pavlovičom a Molnárom), viac sa spoliehal na psychickú renováciu tímu, lebo hráči chodili po hotelových chodbách i po Marseille ako zmoknuté sliepky, ani predtým také obľúbené kúpanie v mori ich nebavilo. Vari rozhodujúci obrat nastal v okamihu, keď si vyliali svoje trápenie na jeden z marseillských múrov. Nápis veľkými písmenami oznamoval stratu márnej ilúzie: Pohár je fuč.
O tom, či nebude fuč aj bronzová medaila, sa rozhodovalo na rozdiel od prvého zápasu pri dennom svetle. Na stretnutie bolo zvedavých len desaťtisíc divákov, čo bolo výrečným dokladom francúzskeho sklamania. Tí, čo prišli, sa sklamali ešte raz. Do polčasu, kým vládal Jonquet, pre ktorého to bol posledný zápas v reprezentačnom drese (dotiahol to na 58 štartov, len o päť menej ako Roger Marche), domáci ešte s hosťami držali krok, no trinásť minút po prestávke zahabkala domáca obrana po prvýkrát, keď po Šafránkovom krížnom pase a Dolinského centri nechala voľného Bubníka a dve minúty pred koncom definitívne pochovala všetky francúzske nádeje, lebo dovolila Pavlovičovi streliť druhý gól.
V hodnotení zápasu sa obe strany zhodli: diváci sa nemali čím nadchýnať. Denník Libération nadpísal svoj komentár titulkom „Menej zlý vyhral“ a L'Équipe toto tvrdenie podporil: „Československí futbalisti boli fyzicky zdatnejší, lepšie zohraní a hoci hrali veľmi pomaly, udržiavali si prevahu. Francúzi sa nevedeli dostať do tempa a tým menej ohroziť bránu súpera." V komentári časopisu Miroir-Sprint sa nám dokonca ušlo trochu pochvaly, hoci sám Vytlačil vyhlasoval, že mužstvo hralo lepšie v stredu (proti ZSSR) ako v sobotu: „Československo malo okrem šancí, z ktorých dalo góly, aj viacero ďalších a možno ešte výhodnejších streleckých príležitostí, no nevedelo ich využiť –kým naši hráči sa ani raz nedostali do postavenia, z ktorého by boli mohli prekonať Schrojfa.“
Po slnečnej sobote prišla daždivá nedeľa a s ňou finále, v ktorom sa dávali obom mužstvám rovnaké šance. V Parku princov sa hralo opäť pod reflektormi a necelých dvadsaťtisíc divákov bolo zvedavých, či obávaným juhoslovanským kanonierom ostalo po strede aspoň trocha pušného prachu, najmä keď budú mať proti sebe Jašina, a nie Lamiu. Len čo anglický rozhodca Arthur Ellis priviedol mužstvá na trávnik, už sa dalo dedukovať, s akými tromfami vytiahli do boja o titul tréneri. Kým Kačalin dal znova plnú dôveru marseillskej jedenástke, Tirnanič s Čiričom korigovali zostavu na troch postoch: v bráne vymenil neveľmi istého mladého Milutina Šoškiča podstatne skúsenejší dvadsaťšesťročný Blagoje Vidinič, v strede obrany Zebec musel uvoľniť miesto o desať rokov mladšiemu Jovanovi Miladinovičovi a namiesto Kneza na pravom krídle dostal príležitosť po prvý raz obliecť reprezentačný dres jeho spoluhráč zo záhrebského Dinama Željko Matuš.
Stretnutie sa začalo náporom Juhoslovanov, ako keby chceli pokračovať v kanonáde tam, kde v stredu proti Francúzom prestali. Šekularac, Matuš i Galič s Kostičom neustálou výmenou miest miatli sovietsku obranu, no pred šestnástkou narážali na tvrdý múr a keď ho aj prestrelili, za ním stál Jašin. Napriek tomu sa tesne pred polčasom ujali vedenia. Lopta sa na pravej strane gúľala po čiare, stredný obranca Maslonkin zdvihnutými rukami reklamoval u trojice anglických rozhodcov aut, o čom bol presvedčený aj Jerkovič, ktorý na chvíľu zastal a čakal, či sa ozve Ellisova píšťalka, no keď hvizd neprichádzal, juhoslovanský stredný útočník prebehol s loptou vedľa Maslonkina stojaceho ešte stále so zdvihnutými rukami až takmer k bránkovej čiare a z hranice malého štvorca odcentroval do stredu, kde nabiehal Galić, Darmo sa Jašin vrhol dopredu, lopta putovala do opačné. ho kúta. Do štatistík sa dostalo Galičovo meno a niektorí novinári pripísali gól Jerkovičovi, no podľa Kačalina to bol nešťastný vlastný gól: Jerkovičov prudký center sa odrazil do Jašinovej brány od boku Netta, ktorý kryl nabiehajúceho Galiča.
Päť minút po prestávke bolo vyrovnané. V strede ihriska prevzal loptu Valentin Bubukin, prešiel s ňou až pred šestnástku a asi z dvadsiatich piatich metrov vypálil ani nie meter nad zemou takú prudkú strelu, že Vidiničovi odskočila z náručia. Kým sa brankár, Durkovič i Miladinovič spamätali, prebehol medzi nimi z rohu šestnástky tbiliský rýchlik obliekajúci dres moskovského Torpeda Slava Metreveli a Ellisovi neostávalo nič iné, len zapískať a ukázať rukou do stredu.
Do konca zápasu už nepadol ani gól, a tak o víťazovi musel rozhodnúť nadstavený čas. Od začiatku sa hralo vo vysokom tempe, ktoré obom mužstvám uberalo sily, zvíťaziť mohol iba vytrvalejší a trochu aj šťastnejší. Víťazná akcia sa zrodila až sedem minút pred koncom. Bubukin na súperovej polovici ihriska prihral po šírke Vojnovovi, ten zbadal ďalej vľavo vpredu Mišu Meschiho, ľavý krídelník zakončil únik prudkým centrom a Vidinič sa za loptou ani neobzrel, keď Ponedeľnik sa ako šťuka na korisť vrhol medzi Jerkoviča a Jusufiho a hlavou v páde skóroval.
Vytlačil mal pravdu, keď tvrdil, že víťaz z Marseille bude víťazom celého Pohára národov, hoci tajne rátal nie so sovietskymi, ale s našimi futbalistami. Trofej prebralo mužstvo ZSSR hneď po zápase a absolvovalo s ňou čestné kolo, sprevádzané búrlivým potleskom parížskych divákov. Keď kapitán Igor Netto hrdo zdvihol striebristú amforu nad hlavu, v tej chvíli nebolo nikoho, kto by nepriznal, že jeho mužstvu patrí právom. Ráno všetky francúzske denníky vyzdvihovali sovietsky mužný, atletický a dynamický futbal, založený na vynikajúcej fyzickej pripravenosti, a večerník France Soir zakončil svoj komentár rečníckou otázkou: „Ak toto mužstvo pridá k atletickej sile ešte pestrejšiu a nápaditejšiu hru, kto ho dokáže poraziť?“
V športe niet víťazov, ani porazených, hoci niekto je vždy prvý a niekto posledný. Na druhý deň bol v reštaurácii na Eiffelovej veži slávnostný záverečný banket, na ktorom sa rozdávali medaily. Lev Jašin, Vladimir Maslačenko, Givi Čocheli, Vladimir Kesariov, Anatolij Maslonkin, Anatolij Krutikov, Jurij Vojnov, Igor Netto, Viktor Cariov, Slava Metreveli, German Apuchtin, Valentin Ivanov, Viktor Ponedeľnik, Zaur Kalojev, Valentin Bubukin a Jurij Kovaľov sa spolu s trénermi Gavrilom Kačalinom a Nikolajom Guľajevom úprimne tešili z prvenstva, no uznávali aj kvality ostatných súperov, predovšetkým Juhoslovanov, ktorí sa vytúženého zlata dočkali už o mesiac rímskych olympijských hrách. Hoci pohár Henriho Delaunaya patril sovietskym futbalistom, víťazom úvodného ročníka sa stal celý európsky futbal. Grécke chlapča na striebristej amfore s francúzskym menom sa vydalo na cestu kontinentom...
