''HRAŤ ZA TATRAN JE VŽDY OBROVSKÁ ČESŤ'' ROZHOVOR SO SYNOM RUDOLFA PAVLOVIČA

31. október 2025 | FC Tatran Prešov | JK82

V zeleno-bielom kalendári svieti pri dátume 31. október meno RUDOLF PAVLOVIČ. Na posledný októbrový deň totiž pripadá výročie jeho narodenia. Mladší brat Ladislava Pavloviča, s ktorým tvorili legendárnu bratskú dvojicu, sa do klubovej histórie Tatrana Prešov natrvalo sa zapísal svojou oddanosťou, futbalovým kumštom i dobroprajnosťou. Bol známy i svojou zanietenosťou, keď aj v pokročilom veku nastupoval za internacionálov či na "rodinnom" turnaji Pavlovič Cup. O odkaze, ktorý Tatranu zanechal i mnohých iných udalostiach, nám porozprával jeho syn RUDOLF PAVLOVIČ (1955), veľký futbalový fanúšik (vstupenky na Žilinu už majú so synom kúpené). Otec dvoch detí - Rudolfa a Adriány -, ktorý oslávi v decembri okrúhlu sedemdesiatku, je okrem iného nadšeným genealógom a na svojej stránke www.pavlovics.com precízne spracoval rodokmeň celej pavlovičovskej rodiny.

Rudolf Pavlovič s fotkou svojho otca

Kým sa pustíte do rozhovoru, pozrite si úryvok z dokumentu Ve stopách Klapzubáků z roku 1964 o významných športovcoch-súrodencoch. V archíve Českej televízie naň naďabil náš respondent Rudolf Pavlovič, ktorý mal, ako sa sám vyjadril, po jeho zhliadnutí zimomriavky - je tam totiž zvečnený ako 9-ročný aj so svojím otcom (identifikovať ho môžete ako toho, kto v úryvku posledný vystrelí na bránu). Dokument má necelých 15 minút, no ak to nechcete pozerať celé, určite si to nastavte na čas 9:55 a žasnite. Nájdete tam unikátne zábery z prešovského starého štadióna, na ktorom sa vyskytnú nielen bratia Pavlovičovci, ale aj všetky "pavlovičatá".

• Prečo by mali fanúšikovia, ktorí sa chystajú na domáce ligové zápasy so Žilinou a Trnavou na začiatku novembra, poznať podľa vás mená ako Emil Bihary, Jozef Bomba, Karol Petroš či bratia Pavlovičovci?

Podľa mňa je dôležité mladým ľudom pripomínať aj staré veci. Hovorí sa totiž, že bez minulosti nebude budúcnosť. To znamená, že aj dnešní ľudia by mali vedieť, kto pôsobil v Prešove, kto hral za ten Tatran. Veď aj teraz vidíme, akí sú skutočne tí naši fanúšikovia oduševnení, že sa opäť postúpilo do prvej ligy. Históriu, ktorú Tatran má, nikto nezmaže. V súčasnosti nie je veľa informácií o starších generáciách, málo sa hovorí o menách Šimanský, Bomba, bratia Pavlovičovci a mnohí ďalší, ktorí reprezentovali klub. Keďže sa venujem genealógii, viem, že je dôležité o nich hovoriť. Stále podotýkam, že bez minulosti nebude ani budúcnosť. V rámci mojej tvorby rodokmeňov mám aj také krédo, prečo by sme mali vedieť, kto boli naši predkovia alebo kto tu pôsobil – lebo tu boli pred nami, darovali život ďalším generáciám a tie generácie by mali vedieť, kto boli ich predkovia.

Rudolf Pavlovič (1928) so synom Rudolfom (1955) na trávniku starého prešovského štadióna

• Sme najstarší klub, máme futbalovú DNA a tá DNA sa musela nejako vytvoriť – ľuďmi, ktorí tu pôsobili, ktorí mali zeleno-biele srdce a vďaka tomu sa vybudovala silná tradícia a vďaka tej tradícii to žije až dodnes. 

Áno, tá tradícia je nevyhnutnosť. V každom okamihu života, či je to futbal alebo iné zamestnanie, tradícia musí byť. Mali by sme poznať tú tradíciu a ovládať ju.  V prípade Tatran vedieť, kto a kedy tu pôsobil, aký odkaz zanechal.  

• Určite sa zhodneme, že jedným z mnohých hráčov slávnej histórie Tatrana, ktorého význam pre rozvoj futbalu v Prešove je neodškriepiteľný, je práve váš otec Rudolf Pavlovič. Určite často zaznelo konštatovanie, že bol v tieni svojho slávneho brata Laca. Ako Rudolf Pavlovič vnímal skutočnosť, že bol v jednom tíme s vychýreným strelcom, ikonou Tatrana Prešov? Mal on alebo možno jeho rodina pocit, že by sa o ňom malo vedieť viac? 

Otec bol skromný a dobroprajný človek. Nikdy nikomu nezávidel, nad nikoho sa nepovyšoval, či už v osobnom alebo športovom živote. Nedá sa jednoznačne povedať, že bol celkom v tieni svojho brata. To, že hral v jednom mužstve s bratom Lacom, bola pre nich skôr výhoda. Keďže bol medzi nimi malý vekový rozdiel, vyrastali prakticky spolu.  Na ihrisku aj bez mihnutia oka vedeli, kto sa kde pohybuje, kam bude smerovať lopta.   

Ikonická bratská dvojica Laco a Rudo Pavlovičovci, ktorá vystupuje aj v unikátnom dokumentu Ve stopách Klapzubáků

• Mimochodom, odkiaľ sa vzala jeho prezývka Coľoš?

Pravdupovediac, na túto prezývku sme sa nikdy nepýtali a nevieme, či vznikla už v ranom detstve, či počas štúdia alebo priamo na futbalovom trávniku. Brali sme to ako fakt, ako každú inú prezývku. Odpoveď sa však zrejme nachádza v šarišskom nárečí, kde „coľoš” znamená aj menší človek, prípadne posledný v rade. Táto možnosť by otca najviacej charakterizovala, pretože sa narodil v mnohopočetnej rodine ako posledné dvanáste dieťa a zároveň bol aj nižšej postavy. 

• Legendárny Rudolf Pavlovič futbalovým kumštom nezaostával sa svojím starším bratom. Traduje sa, že v strede poľa privádzal do zúfalstva mnohých slávnych hráčov česko-slovenskej minulosti. Zvykol vraj hrávať osobku na chýrnych reprezentantov Josefa Masopusta či Andreja Kvašňáka, pričom sám bol jedným z najtechnickejších záložníkov svojej doby. Čo vieme o štýle hry Rudolfa Pavloviča, jeho vnímaní futbalu? Máte vo svojom archíve či v spomienkach jeho spomienky na súboje s týmito velikánmi nášho futbalu? 

Áno. Podľa vtedajších futbalových expertov bol po Masopustovi považovaný za druhého najtechnickejšieho záložníka vtedajšieho obdobia. Vynikal presnými, milimetrovými prihrávkami, z ktorých ťažil hlavne jeho brat Laco. Ďalšou jeho špecialitou bolo realizovanie rohových kopov. Tie zahrával tak, že lopta smerovala meter-dva pred bránkovú čiaru, alebo tesne pod žrď bránky. To umožňovalo spoluhráčom vytvárať tlak na súpera.

V našom rodinnom archíve sa nachádza veľká vzácnosť, rarita - doposiaľ jediný známy zvukový záznam zo zápasu Tatrana Prešov s Jednotou Košice (neskoršie VSS, dnes FC) zo dňa 23. novembra 1958. Moja mama vtedy nahrala na magnetofónovú pásku celý 2. polčas z rozhlasu. Neskôr som preveroval aj v rozhlasovom archíve, či majú k dispozícii túto nahrávku, no odpísali mi, že také niečo nemajú. 

Aj tento záznam dokazuje, ako boli obaja bratia zohratí. Z neho sa dozvedáme, že jeden z Rudových rohových kopov vyrazil priamo spod žrde košický brankár Hasoň a v druhom prípade dal zo skrumáže gól jeho brat Laco. Otec kopal rohy nie tak, ako dnes niekde na jedenástku, ale do päťky, lebo tam sa to vždy zomlelo. Aj v zázname to počuť, že Rudo Pavlovič kope roh a v skrumáži dáva Laco gól. Viem aj, že pár gólov dal takto aj priamo z rohového kopu. 

Čo sa týka Andreja Kvašňáka, tak to je kapitola sama o sebe. Naša otázka bola stále len jedna: „Ako si mohol brániť takého obra, akým bol Andrej v porovnaní s tvojou výškou?“ Stále sa len usmial. Andreja rozumne bránil, ale odpútaval ho od hry aj vzájomnou komunikáciou, ktorá sa vôbec netýkala futbalu. Vedel to na neho - Andrej totižto pochádzal  z východu.

Zhodou okolností sa pri mojej práci genealóga stala kuriózna vec, lebo som robil rodokmeň aj samotným Kvašňákovcom. Jeho syn Miro o mne nevedel, našiel ma na internete. Najprv som bol ticho, no potom som sa nenápadne spýtal, či to je z rodiny toho futbalistu. A on na to, že hej. Ja na to, či vie, kto som. Nevedel. Nakoniec tu prišiel aj s mamou, pričom jeho mama a moja mama boli dobré kamarátky. Veď predkovia Andreja Kvašňáka pochádzajú z Pečovskej Novej Vsi. Ako vieme, neskôr sa dostal do Košíc a odtiaľ prestúpil do Sparty Praha. 

Rudolf Pavlovič (v dolnom rade prvý zľava) ako kapitán "Pavlovičovskej jedenástky" (archív R. P.)

• V najvyššej lige debutoval ako 21-ročný a v rokoch 1950 až 1964 odohral za Tatran 273 zápasov, v ktorých strelil 28 gólov. Aké to bolo roky? 

Bolo to 13 sezón, ktoré skončili s lepším, ale aj horším umiestnením v lige. (Tých sezón by bolo štrnásť, ale počas základnej vojenskej služby hral v roku 1954 druhú ligu za ODA Trenčín.) Bola to však celoštátna československá liga, a preto tu bola aj vyššia úroveň zápasov. Avšak pre hráčov bola najdôležitejšia radosť z hry a možnosť tešiť zaplnené tribúny starého štadióna. Podľa mojich vedomostí návštevy na zápasoch neboli nižšie ako 7000 divákov. Na vyššie spomínanom derby v roku 1958 s Jednotou Košice bolo prítomných 15 000 divákov a zápas dokonca rozhodoval rakúsky rozhodca Lausecker, čo na vtedajšiu dobu bolo naozaj nezvyčajné. 

• Futbalová verejnosť vie, že Rudolfovi Pavlovičovi nechýbalo veľa, aby v septembri 1966 vyradil Bayern Mníchov, ktorý bol v tejto sezóne na začiatku svojej dodnes trvajúcej slávy. Ktovie akoby to skončilo s Bavormi, ak by v prvom zápase pre zranenie nechýbal Rudolf Pavlovič... Boli dva góly v Mníchove jeho najpamätnejšie zásahy v kariére? Ktorý zápas kariéry považoval za ten najpamätnejší? 

Otec považoval akýkoľvek  zápas za dôležitý, či už to bola liga, pohár alebo priateľské zápolenie. Poctivo sa pripravoval už doma, lebo dobrá životospráva (dostatočný spánok, stravovanie) pred zápasom bola pre neho prvý krok k dobrému výkonu na ihrisku. Mnohé zápasy mali značku vysokej kvality, či už to bolo derby s Košicami, rivalita so Slovanom Bratislava, konfrontácie so Spartou či Duklou Praha a podobne. Ale áno, najpamätnejší bol jednoznačne spomínaný zápas v Mníchove s Bayernom.  

• Podľa štatistík hral Rudolf Pavlovič naposledy najvyššiu československú ligu v ročníku 1963/1964, konkrétne 14. júna 1964, keď sme v 26. kole vyhrali nad Kladnom 7:0 – Ladislav Pavlovič dal hetrik, jeden gól pridali Rias, Gavroň, Petrulák i Rudolf Pavlovič. Prečo už nehral v nasledujúcich dvoch sezónach – najprv v tej slávnej 1964/1965, v ktorej Tatran dosiahol fantastické 2. miesto, potom v tej smutnej 1965/1966, v ktorej Tatran vypadol z ligy? Pýtam sa to preto, lebo v septembri 1966 nastúpi ako takmer 37-ročný proti Bayernu Mníchov a dá mu dva góly. Aký príbeh ukrývajú tieto skutočnosti? 

Otec sa po skončení ročníka 1963/1964 rozhodol ukončiť prvoligovú kariéru. (Tatran vtedy skončil na vynikajúcom 3. mieste za Slovanom a majstrovskou Duklou Praha.) Roky pribúdali a do mužstva sa dostávali noví mladí hráči. Jeho srdce napriek tomu stále žilo futbalom. Rozhodol sa preto pokračovať s futbalom v neďalekom Bardejove. Avšak po roku, keď sa Tatran dostal do pohárovej Európy, vedenie Tatrana uznalo, že jeho prítomnosť v mužstve bude ešte prospešná. Nakoniec sa aj urýchlene vybavil spätný prestup. Žiaľ, otec sa zranil, preto v prvom zápase, ktorý sa hral v stredu 28. septembra 1966, nemohol nastúpiť. Na odvetný zápas do Mníchova - hralo sa v stredu 5. októbra -  už cestoval s celým vtedajším kádrom Tatrana.   

Bratia Pavlovičovci v drese Partizánu Bardejov, kam odišli po dlhoročnom pôsobení v Tatrane Prešov

• Tatran nastupoval na zápas Pohára víťaza pohárov (PVP) ako porazený finalista Československého pohára (Dukla ako víťaz vyhrala aj ligu, takže nám prepustili miestenku do Európy). Bolo to však trpké účinkovanie, lebo v tom čase sme už proti Beckenbauerovi a spol. (budúca legenda sa v lete takmer stala majstrom sveta, no vo finále prehrali Nemci vo Wembley s Anglickom po kontroverznom góle v predĺžení) nastúpili ako druholigisti. Sezónu 1964/1965 sme pritom dosiahli najväčší úspech vo vtedajšej histórii 2. miesto v československej lige. Je pravda, že Rudolf Pavlovič dostal po zápase v Mníchove ponuku ostať v Nemecku? Viete, čo to bola za ponuka? 

Túto záležitosť som ja s bratom Mariánom dlho nevedel. Vieme, že situácia v Československu nepriala ani futbalistom, aby sa dostali do špičkových západných mužstiev. Možnosť bola len prípadnou emigráciou a to otec vzhľadom na neistotu, čo bude s rodinou nechcel dopustiť. Podľa jeho rozprávania ho funkcionári Bayernu presviedčali, že rodinu dostanú do Západného Nemecka prostredníctvom Červeného kríža. Druhý dôvod, ktorý ho veľmi ťažil, bol ten, že mal veľmi ťažko chorého staršieho brata Ervína. Dokonca aj pre neho funkcionári Bayernu vybavili rôzne zdravotné pomôcky. Tie však prišli neskoro a brat Ervín tri týždne po odvete v Mníchove zomrel.

Sám som si kládol otázku, čo muselo presvedčiť  funkcionárov Bayernu, že takúto ponuku dali hráčovi, ktorý bol vekovo na sklonku kariéry a ktorého videli prvýkrát. Určite to neboli len tie dva strelené góly, musel to byť zrejme aj excelentný výkon. Neviem si dnes predstaviť, aby hráč dostal ponuku na základe jedného zápasu. Bola to určite aj vysoká profesionalita vtedajšieho vedenia Bayernu.      

Článok z nemeckých športových novín o zápase v Mníchove (archív R. P.)

• Je známe, že Rudolf Pavlovič – podobne ako jeho starší brat Ladislav – bol veľkým prešovským patriotom. Čo mal Váš otec na Prešove najradšej? Čo preňho Prešov znamenal? Myslíte si, že kedysi bola hrdosť na mesto Prešov väčšia ako dnes? 

Prešov pre neho znamenal všetko. Tu sa narodil, študoval, okúsil prvé futbalové kroky, oženil sa, narodili sa mu s manželkou Gabrielou dvaja synovia.  Zároveň tu žili jeho rodičia Eduard a Júlia a takmer všetci jeho súrodenci. Mal tu aj riadne zamestnanie v Pozemných stavbách. M0žem povedať, že tak ako poctivo odvádzal svoj kumšt na trávniku, tak isto aj poctivo chodil do práce. Spomínam si, ako často nosieval domov prácu, ktorú nestihol v zamestnaní, lebo bol na tréningu. Tréningy a zápasy uberali otcovi plnohodnotne sa venovať rodine. Využíval však akýkoľvek voľný čas, aby nás zaúčal do tajov futbalu, pomáhal mame pri domácich prácach či v záhradke.

Mal veľmi rád psov. Mali sme ich niekoľko - od vlčiakov cez obyčajných orieškov. Dokonca keď sa v Prešove búrali staré domy, jedna naša známa požiadala rodičov, či si osvojíme jej psíka, lebo do bytovky ho nesmela zobrať. Otec a mama jednoznačne súhlasili. Avšak na naše prekvapenie, psík počúval len na maďarské príkazy a zvolania. Tak sme sa museli učiť aj my s bratom tie pokyny.        

• V roku 2011 bol Rudolf Pavlovič v Dolnom Kubíne poctený Cenou fair play MUDr. Ivana Chodáka spoločne s Igorom Novákom (in memoriam). Ocenenie sa zväčša udeľuje za dlhoročnú príkladnú činnosť a prínos pre futbal. Čo pre neho znamenalo toto ocenenie? V čom vnímate jeho prínos pre futbal? Je to podobná otázka ako v úvode, no skúste možno z iného uhla. Bolo to práve v tom, že podriadil svoje talenty tímu, že za svojich spoluhráčov by dokázal aj „kref vipľuc“, ako sa hovorí, že sa tešil z každej asistencie, ako by ten gól sám aj dal? 

Na odovzdávaní Ceny fair play Ivana Chodáka som sa zhodou okolností zúčastnil za otca ja a môj syn. Otec sa nemohol tohto odovzdávania zúčastniť zo zdravotných dôvodov. A keďže aj môj syn sa volá Rudolf, tak tá cena bola doručená do Prešova symbolicky cez jeho potomkov Rudolfov. Ale aby som sa vrátil k otázke - nielen otec, ale aj jeho vtedajší spoluhráči dávali do hry naozaj celé srdce. Nikto nezávidel, že dal gól strýko, Petroš, Gavroň alebo niekto iný. Bola to partia, ktorá ťahala spolu v dobrom, ale aj zlom. Bavili svojou hrou divákov, ktorí v hojnom počte prúdili na zápas po Sabinovskej, okolo Mlynského jarku, spod Kalvárie, ale aj z blízkeho okolia Prešova. 

Tu treba povedať, že pre všetkých hráčov bola jednoznačne obrovská česť hrať za Tatran!    

• Natrafil som na článok, v ktorom konštatovanie, ktoré ma zaujalo: „Na bratov Pavlovičovcov nedajú dopustiť ich súperi (aj občasní spoluhráči) zo Slovana Bratislava. Starí páni slovanisti, niekdajší reprezentanti, sa stále stretávajú na káve a téma ich rozhovoru sa často točí okolo bratov Pavlovičovcov.“ Priznám sa, že veľmi by ma zaujímali tie témy, tie príbehy, na ktoré aj futbalisti súpera po rokoch spomínali – možno aj tie mimofutbalové príhody, o ktorých Rudolf Pavlovič často rozprával. 

Príhod bolo určite neúrekom. Z futbalovej oblasti otec spomínal príhodu, keď sa vracali vlakom z Prahy. Do vlaku stále vedúci kúpil jedlo na cestu. Raz ho starší hráči nahovorili, aby kúpil konskú salámu. Počas jazdy niektorý z mladších hráčov požadoval od vedúceho jedlo. Ten mu  naservíroval zakúpenú konskú salámu. Keď ju začal konzumovať, starší spoluhráči začali erdžať. Najprv nevedel, že prečo to robia. Avšak všimol si, že ostatní túto salámu nejedia. Nakoniec mu povedali, čo jedol. Ten to okamžite prestal konzumovať. Všetci mali nakoniec z toho veľkú srandu. 

• Ladislav Pavlovič nosil na drese číslo 7 a jeho mladší brat nosieval aké číslo? 

Otec obliekal dres s číslom 8. Vyplynulo to z vtedajšieho číslovania hráčov od brankára po ľavé krídlo. Tak ako bola napísaná základná súpiska na úvod, tak mali hráči aj pridelené čísla dresov, t. j. brankár - 1, pravý bek - 2, stredný obranca - 3, ľavý bek - 4, pravý záložník - 5, ľavý záložník - 6, pravé krídlo - 7, pravá spojka - 8, stredný útočník - 9, ľavá spojka - 10 a ľavé krídlo - 11. Diváci, aj keď niekedy nepoznali mená hráčov, podľa tohto číslovania vedeli, kde sa pohybuje hráč podľa úvodnej pozície rozostavenia. Nie ako je to dnes, keď po ihrisku behajú čísla 24, 68 alebo 99. 

• Ladislav Pavlovič, dozvedeli sme sa, bol veľkým fanúšikom divadla – mal rád operetu Modrá ruža. Čo z divadla či filmu mal rád Rudolf Pavlovič? 

Aj keď sa otec príležitostne zúčastňoval spoločenských podujatí, nebol veľmi ich fanúšikom. On radšej posedel doma s rodinou a deťmi. Dokonca ani televízne programy neobľuboval, ale zase keď bol prenos nejakého futbalového zápasu,  tak pred televízorom sedel prvý.  

Oslava 60. narodenín Laca Pavloviča - Rudolf Pavlovič v popredí v tmavom drese a vľavo legendárny strelec Josef Bican (foto: Viktor Zamborský, archív Rudolfa Pavloviča ml.) 

• Je známe, že futbaloví bratia pochádzali z mnohopočetnej rodiny a ich otec vlastnil na Sabinovskej ulici Krčma u Pavloviča. Spoločne neraz pomáhali rodičom. Čo pre nich znamenala rodina? Na čo váš otec rád spomínal? 

Pri takej početnej rodine (6 chlapcov a 6 dievčat) pomoc rodičom zväčša padla na najmladších súrodencov. A to boli môj otec a strýko Laco. Veď vekový rozdiel medzi najstaršou sestrou a otcom bol 20 rokov. Napriek tomu súdržnosť a vzájomná pomoc bola na prvom mieste. Spomínam si hlavne na dva najväčšie cirkevné sviatky, a to Vianoce a Veľkú noc. Na prvý vianočný sviatok sa dopoludnia celá rodina zišla na omši v kostole sv. Mikuláša. Po omši sme išli spoločne zapáliť sviečky zosnulým rodinným príslušníkom  na cintorín. Potom opäť spoločne sme postupne navštívili jednotlivé príbytky súrodencov, kde sa povinšovalo, ale hlavne museli sa zaspievať vianočné koledy. Pre všetkých to bolo priam elektrizujúce, keď na plné hrdlá spievalo spoločne často aj 20 rodinných príslušníkov.  Veľká noc mala samozrejme iný charakter. Otcovia zobrali synov a rad-radom opäť navštívili príbuzných. Otcovia tak mali príležitosť porozprávať sa so súrodencami a my deti sme zasa mali najväčšiu radosť z oblievačky.   

Otec zvykol spomínať aj úsmevnú príhodu práve z čias zmienenej krčmy na Sabinovskej. Mali tam raz totiž takého psa, ktorý im strážil kasu. (Nepamätám si už presne, ako sa volal, možno "Luksi".) Toho dali k pokladni a zákazníci v krčme uzatvárali stávky, či sa podarí niekomu zobrať peniaze. Pes bol síce malý, no tak štekal a zúril, keď sa niečo dialo, že vždy niekto pribehol. 

• Mimochodom, kde sa nachádzali tzv. „pľacki“, teda „ihrisko“ neďaleko domu, kde bývali? Je pravda, že si ich všimli hľadači talentov Naháč báči a Emil Bihary - mená, ktoré nie sú v súčasnosti veľmi známe mladším generáciám fanúšikov?

Na túto otázku neviem presne odpovedať.  Aj dom, ktorý nám otec ukazoval, bol pri bardejovskej ceste. Bol to už neobývaný asi 2-poschodový dom. Podľa sčítacieho hárku obyvateľstva z roku 1930 dom vlastnil istý Eliáš Jacko. Okrem jeho rodiny a rodiny Pavlovičovej tam bývali ešte manželia Lažovci a rodina Benčíkovcov. Podľa počtu rodín teda ten dom, ktorý nám ukazoval otec, by mohol súhlasiť. A „pľacki“? Len predpokladám, že v Prešove tak všeobecne hovorili o akomsi voľnom priestranstve, kde mohli chlapci naháňať loptu či „handrovku“. 

Myslím, že otec spomínal Emila Biháryho, ktorý ich objavil. Ten spolu s Naháč báčim, boli protagonisti-priekopníci futbalu. Spolu s Naháč báčim vyhľadávali medzi mládežou futbalové talenty, ktoré potom priviedli do vtedajšieho oddielu. Nepovedal by som, že boli málo známi vo futbalových kuloároch. Veď Emil Bihary obliekal dres prvého prešovského klubu PTVE, neskôr Törokvésu a Slávie Prešov. Ako tréner vychoval mnoho výborných futbalistov.     

Rudolf Pavlovič so svojimi synmi Mariánom (prvý sprava), Rudolfom (prvý zľava) a vnukom Rudolfom

• Čo by sme si teda mali pamätať o Rudolfovi Pavlovičovi, o neoddeliteľnej súčasti zeleno-bielej histórie, ktorej 97- výročie narodenia si pripomíname v piatok 31. októbra? 

Rodina a futbal boli preňho všetko, skutočne všetko. Bol to skromný človek a pracovitý človek, ktorý aj svojich dvoch synov – Mariána a mňa – viedol k tomu, aby sme boli pokračovateľmi tradície v Tatrane.

Mnohí starí Prešovčania, ktorí sa pamätajú na tú dobu, jednoznačne povedia, že bez môjho otca Ruda by nebolo ani strýka Laca, ktorý bol dvakrát kráľom ligových strelcov. Obaja – aj keď bol medzi nimi rozdiel dva a pol roka – vyrastali ako dvojičky. Spolu fungovali, vedeli o sebe, dokonca mali aj svoju vlastnú futbalovú reč, ktorou sa dorozumievali na ihrisku, aby zmiatli súperov. Stávalo sa, keď do Prešova prišiel niektorý z českých tímov, tak môj otec so strýkom sa rozprávali svojím tajným žargónom, napríklad: otec skríkol: „KoLAkoCIko!“ a Česi sa čudovali: „Co tí Pavlovičovci říkají? Co to je?!“ Oni dvaja si vymysleli reč, do ktorej vkladali slabiku KO. Strýko teda hneď vedel, že Rudo mu bude nahrávať.  

• Ďakujeme za rozhovor a želáme pevné zdravie a veľa nielen futbalovej radosti!